Mal len dvadsať, keď hral na svojom prvom veľkom turnaji po boku hokejových velikánov. Podľa mnohých mali Slováci na MS 2004 najsilnejší tím v histórii.
„Bola to výborná generácia, medaily zbierala pravidelne a my sme s tým cieľom cestovali aj do Ostravy,“ spomína bývalý obranca a reprezentačný rekordér (194 zápasov), ktorý pred rokom v českej extralige ukončil kariéru.
Sledovali ste české finále Třinec – Pardubice?
Všetky zápasy nie, ale siedmy som si ujsť nenechal. Je to až neuveriteľné, čo sa Třincu podarilo, lebo česká súťaž je naozaj kvalitná a vyrovnaná. Mám v nej prehľad, dosť som tam odohral, azda by som favorizoval aj niekoho iného.
Ale oceliari opäť ukázali, že mentálne i morálne sú neuveriteľne silní. Veria si, kostra tímu sa príliš nemení, čo je na české pomery celkom rarita – mužstvo je vyskladané okolo charakterovo vyspelých hráčov ako Petr Vrána či Vlado Dravecký. Třinec dokáže veci, ktoré sa len-tak nevidia.
Je to aj šťastie?
Dať vyrovnávajúci gól sekundu pred koncom, v čase, keď máte puk za bránkou a vy viete, že keď zaznie klaksón, máte po sezóne, je zhoda okolností, ale určite nie iba šťastie.
Ani mne sa príliš nepáči ich štýl, radšej by som videl vyhrávať ofenzívnejšie celky, ale klobúk dole pred nimi. Třinec hrá fair a úspechy si zaslúži.
Hrať finále proti ním by ste asi nechceli, však?
Ak by som si mohol vyberať – s dnešným vedomím – ukážem zrejme na niekoho iného. Svojho času by som ich však uprednostnil pred sériou proti Sparte.
Priznám sa, že s Třincom sa mi nehrávalo zle, nerobili žiadne zákernosti, navyše, v základnej časti sme boli proti nim často úspešní. Ale spomínam si aj na jedno play off – prehrali sme.
Psychika je na ich strane. Súperom sa dostali do hlavy. Napokon, Spartu aj Pardubice vyradili aj vlani. V oboch sezónach odohrali vo vyraďovacej časti tri sedemzápasové série. Nevídané.
Kto sa vám takto počas kariéry dostal do hlavy?
Spomínam si na svoju prvú sezónu v KHL, keď sme dlhodobo viedli základnú časť, prišlo play off a chytili sme Dynamo Riga, mužstvo, ktoré tam ledva preliezlo. Nuž, vypadli sme, vôbec nám nesadli.
V reprezentácii to boli zasa stretnutia proti Nemcom, ten ich strojový tím nám vždy robil starosti. Boli a sú extrémne disciplinovaní.
Alebo takí Fíni, sú to síce severania ako Švédi, ale na reprezentačnej úrovni hrajú úplne iný hokej. Nám rozhodne nesvedčal.
Je náhoda, že za Třinec hrá až sedem Slovákov?
Je to dané aj geografickou blízkosťou, mnohí Slováci tam hrajú už v juniorskom veku, viď Hrehorčák alebo kedysi Pánik. Silnú stopu tam zanechali Sekeráš, Daňo aj Jánoš. Slovákov tam majú radi a tí sa tam zasa cítia dobre.
Vladimír Vůjtek nám nedávno povedal, že Slováci sú na ľade väčší srdciari ako Česi. Sú „materiál“ vhodný do play off?
Tuším, čo tým pán tréner myslel. Povedal by som, že to nie je otázka srdca, lebo aj na českej strane je veľké množstvo bojovníkov. Slováci sú však temperamentnejší, keď sme však pokope – trebárs v reprezentácii – nemusí to vždy vypáliť najlepšie.
Občas máme príliš krvavé oči alebo naopak – keď príde neúspech, mentálne upadáme. Česi sú viac nad vecou, mnohé problémy si nepripúšťajú a aj preto dokážu vyhrávať kľúčové zápasy. Česko-slovenská kombinácia sa zdá byť ako dobrá cesta, lebo třineckých Slovákov je naozaj cítiť.
Spomeňte hráča, za ktorého by ste v predĺžení siedmeho finále dali ruku do ohňa?
Je ich mnoho, ale ak mám vybrať jedného, prvý mi napadne Fín Leo Komarov, s ktorým som hrával v Moskve. Je to neskutočne bojovný a nepríjemný typ hokejistu – milujete ho, keď hrá s vami, no neznášate, keď sa postaví proti vám.
Je veľmi otravný, nie však verbálne, tvári sa, že nevie, čo robí, ale je to presne naopak. Leo veľmi dobre vie, čo robí. (smiech) Pritom je to mimoriadne šikovný útočník, ktorý vie dávať aj góly.
Vy by ste si siedme finále užili?
Áno. Možno je to aj preto, že väčšinou sme v nich boli úspešní. Zo štyroch titulov sme dva získali v rozhodujúcom siedmom zápase. Mal som devätnásť, keď sme so Slaviou vyhrali v Pardubiciach 1:0, neskôr, keď som bol už skúsenejší, s Dynamom Moskva zasa rovnakým skóre ovládli duel v Omsku v KHL.
Vedia dobre naladení hráči, ktorí dokázali takmer nemožné, správne "nakaziť“ aj atmosféru v národnom tíme?
Samozrejme, že hokejisti, ktorým vyšla sezóna, sú v reprezentácii žiadaní. Ale nestaval by som to tak, že ich treba vziať všetkých, lebo potom by na majstrovstvá sveta cestovali iba hráči Třinca a Nitry.
To by nemuselo fungovať. Po čase to prestáva hrať nejakú rolu, aj po vydarenom play off nemusia ísť veci v národnom tíme ako po masle.
Čítajte viac Čerešňák ako na horskej dráhe: Účasť na MS? Rodinu musím najprv dostať na Slovensko. Šampionát v Česku dopadne fantasticky
Čo je podľa vás správne naladená kabína?
Väčšinou sa to ukáže v krízových momentoch. Třinec to už niekoľkokrát potvrdil, tam to musí fungovať naozaj dobre.
V hokejovej kabíne býva väčšinou dobrá nálada, ale aké to je silné, sa ukáže až v momente, keď sa nedarí alebo niečo treba zmeniť. Väčšinou po nevydarených zápasoch.
V ktorom roku bol v reprezentačnej kabíne najbojovnejší duch?
Keď sme cestovali do Helsínk 2012, bolo tam veľké odhodlanie a pritom sme stáli pevne nohami na zemi. Žiadne prehnané sebavedomie. Cítil som, že v tom tíme je niečo dobré. Že to je iné ako roky predtým.
Prišli Zdeno Chára, Mišo Handzuš, Miro Šatan bol už extrémne skúsený a pritom stále skvelý. K tomu mladý a drzý Libor Hudáček. Z pozície generálneho manažéra priniesol nový vietor Oto Sýkora a všetko zastrešil tréner Vůjtek.
Vyžaroval z neho neskutočný pokoj. Predtým nám chýbal, často sme mali v tíme nejaké napätie, najmä, keď sa niečo nepodarilo, bol oheň na streche. Rok predtým – na domácich MS – sme mali kvalitnejší tím, ale nefungovalo to tam tak dobre. Ani výsledky sa nedostavili.
Vaša prvá spomienka na šampionát 2004?
Tím, ktorý tam bol. Keď si spomeniem na úžasnú silu a sebavedomie, ktoré sa potom postupne rokmi vytrácalo. Bola to výborná generácia, medaily zbierala pravidelne a my sme s tým cieľom cestovali aj do Ostravy. Neskôr – povedzme, že moja generácia – už nebola zďaleka taká silná.
Mali ste rešpekt z hviezdnych mien?
Samozrejme. A veľký. To, že som s mužstvom absolvoval celú prípravu, mi však situáciu uľahčilo. Nemal som isté miesto v tíme, zostávalo mi len dúfať, že sa tam nejaké pre mňa nájde. V obrane som hral s Ivanom Majeským, skvelý človek, veľmi mi pomohol.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
V mužstve sme si navzájom priali, ale asi to bolo dané sebavedomím. Keď máte v tíme hráčov, ktorí veria sami sebe, potom si nemajú dôvod niečo dokazovať a dávať mladým chalanom prehnané rozumy. Bol to jeden z mojich najlepších šampionátov.
Richard Lintner vraví, že Slováci tam mali najsilnejší tím vôbec…
Počul som o tom, nebol som však na MS 2002, nedokážem to presne posúdiť. Silu sme však mali ohromnú. Keď sme nastupovali proti Fínom, Švédom alebo Rusom, v kabíne som od lídrov počul, že sme lepší a nemusíme sa báť.
Za Švédov nastúpili slávni Alfredsson s Nylanderom, ale reálne to tak naozaj mohlo byť, veď my sme mali zasa Višnovského, Cháru, Demitru, Hossu, Gáboríka či Šatana.
Tréneri nás usmerňovali, tím si však žil svojim životom. Pravda, dnes by to už možné nebolo, lebo riešite milión štatistík, príprava je omnoho podrobnejšia. Keď si na to spomeniem, cítim sa tak príjemne – vyšlo sa na ľad a hralo sa. Skvelá partia.
Mala na viac ako na štvrté miesto?
Jednoznačne. Nemali sme jeden zlý zápas. Pravda, Švajčiari nás vo štvrťfinále trápili, ale semifinále proti Kanade bolo výborné. Veľa sa diskutovalo o inkasovanom góle po faule na Janka Lašáka.
V stretnutí o bronz nám to zrazu akosi nešlo, ale žiadna ľahkovážnosť v tom nebola. Dodnes si pamätám na silnú atmosféru v kabíne pred duelom s Američanmi.
Pred dvadsiatimi rokmi malo Slovensko v Ostrave jedenásť hráčov zo zámoria, teraz ich môže mať maximálne sedem. Napriek tomu to zrejme nie je porovnateľná situácia, však?
Ťažko sa to porovnáva. Hokej sa dramaticky zmenil, aj konkurencia je iná. Švajčiari zrazu patria medzi absolútnu špičku, ale na MS nie sú Rusi.
Aj prechod do seniorskej reprezentácie je úplne iný ako prestým. Dnes v nej nájdete veľa mladých chlapcov, čo je správne, predtým to bolo skôr o skúsenostiach a prirodzenom talente.
Momentálne sa hľadajú skôr typologicky vhodní hokejisti – aj na čiernu prácu. Ak ste Conor McDavid, spravíte rozdiel, hoci máte aj zlý deň, no podobných hráčov je na svete azda desať.
Foto: Robert Hüttner
Aj preto sa radšej vyhnem takémuto porovnávaniu, lebo ak by sme spravili slučku v čase, súčasný tím by podľa mňa ten z roku 2004 zdolal. Znie to zvlášťne, však?
Hovorte…
Keby mala generácia 2004 dnešné možnosti, bola by silnejšia. Mala ešte viac talentu. Ale pokrok nezastavíte, autá, ktoré boli pred dvadsiatimi rokmi krásne, dnes už neobstoja.
Do Ostravy ste sa vrátili aj o jedenásť rokov neskôr (2015). Bol to už iný šampionát?
Bol som podstatne skúsenejší. Nadreli sme sa so Slovincami aj s Dánmi, prehrali s Nórmi. Nazbieralo sa toho. Že sme nepostúpili, nebola náhoda.
Aj na atmosfére v tíme to bolo trošku poznať, hoci nemôžem povedať, že by to nebola dobrá partia. Asi nám chýbala aj kvalita.
Vůjtek spomínal, že jedinýkrát, kedy sa pod ním kývala striedačka, bol moment, keď Slováci otáčali skóre proti Američanom z 0:3 na 4:3. Spomínate si?
Veľmi dobre. Užil som si to, lebo takýto obrat sa nedeje každý deň, hoci Američania neskôr ešte vyrovnali. Páčilo sa mi, že Slováci ocenili aj zápas, v ktorom už o nič nešlo.
Michal Handzuš krotí pred odchodom do Ostravy priveľké očakávania. Sú podľa vás slovenskí fanúšikovia príliš nároční?
Sú skôr natešení. Vyplýva to z našej mentality, vo Švédsku je to diametrálne odlišné, to sú dva rozdielne svety. U nás hokejové majstrovstvá sveta akoby presahovali samotný šport, berieme to príliš osobne, ľudia sú v tej chvíli dvojnásobnými patriotmi.
Keď sa nám darí, tak je to bomba, no má to aj druhú stránku mince. Ja som zástanca odstupu, všetko, čo je prehnane pozitívne alebo negatívne, treba tlmiť.
V našej slovenskej mentalite je aj to, že hranica medzi týmito extrémami je veľmi úzka a rýchlo sa to preklopí. Keď sa prehrá, hovoríme vopred o konci, ale keď sa vyhrá, už počítame na prstoch, koľko nám ešte treba na postup.
Čítajte viac Žiaril v Česku, hrá najlepší hokej v kariére: Upratal som si v hlave, s Cehlárikom sme na rovnakej vlne
Aký výsledok bude pre tento tím primeraný?
Videl som prípravné zápasy proti Čechom. Predtým, ako prišiel ku kormidlu Craig Ramsay, sa dala aspoň na 80 percent predpokladať finálna nominácia, teraz v nej býva viacero prekvapení.
Vieme, čo budú Slováci hrať, ale čo je v silách mužstva, momentálne odhadnúť neviem. Ak príde Feherváry z NHL, bude to gigantická posila – za mňa najkvalitnejší hráč, ktorý tam môže byť.
Štvrťfinále je hádam reálny cieľ, ak sa nepodarí, bude to neúspech, ak pôjdeme ďalej ako do osmičky, bude to zasa mimoriadny výkon. Vnímam to aj v kontexte toho, že na MS neštartujú Rusi ani Bielorusi, tento fakt posúva našu líniu úspechu a neúspechu niekde inde..
Rok bez hokeja… Rýchlo ste si zvykli?
Vôbec som si nezvykol. A tobôž nie rýchlo. Hokej mi chýba, nie síce každodenné hranie, ale režim, atmosféra aj samotný životný štýl veľmi. Nevylučujem, že sa k nemu nejakou formou vrátim.
